História

História futbalového klubu od jeho vzniku až po súčasnosť

Histórii vzniku klubu predchádzala ešte história futbalu na Prašníku. Nakoľko chlapom sa postupne zunovala práca na statkoch, či vysedávanie doma a v krčmách, zrodila sa myšlienka venovať sa aj inej činnosti. Čo bola však najkrajšia a najobľúbenejšia aktivita mužskej časti populácie? Bol to samozrejme futbal a nie je tomu inak ani dnes.
  Už okolo roku 1960 vznikol nápad, návrh, ako si spríjemniť  a oživiť dlhé popoludnia a chlapi začali neorganizovane a nezáväzne trénovať, kopať si loptu. Vtedy prišla aj myšlienka prvých neorganizovaných zápasov. V tomto rannom veku prašníckeho futbalu chlapi hrávali a trénovali pod Tlstou horou na Reptovej lúke, vtedy to chlapi volali ihrisko v čiernom blate. Medzi prvými neorganizovanými hráčmi boli v tom čase páni Anton Klein, štyria Gondálovci, Maroš Böhm, Pavol Snoha, Ivan Benda, Palo Palanský, ktorý bol s Lacom Palanským dvojička, Milan Kolárik a pán Vladimír Višňovský. Títo páni začali postupne hrávať neorganizované zápasy, kde bol prvým neoficiálnym trénerom Anton Klein. Futbalisti vyhľadávali nových hráčov až postupne skrsla myšlienka, že by mohli hrávať zápasy ženatí chlapi verzus  slobodní.
O týchto zápasoch dokonca pán Višňovský vyrábal plagáty, aby zaujali futbalom aj ľudí z okolia, prípadne prilákali nových hráčov. Takto postupne začínal futbal na Prašníku a chlapi začali postupne rozmýšľať, že by sa na Prašníku mohlo vytvoriť futbalové mužstvo. Chytil sa toho pán Daniel Krankus, ktorý vybavil chlapom registračky a prihlásil Prašník do najnižšej súťaže. Týmto počinom vznikol v roku 1963 na Prašníku futbalový klub.
Prví hráči boli teda prihlásení do súťaže a začala sa datovať história futbalového klubu Prašník. Vtedy to bola horská liga – najnižšia súťaž IV. trieda.  Klub bol založený v roku 1963 v bývalej škole pod názvom TJ Družstevník Prašník. O jeho vznik sa zaslúžili najmä zakladajúci členovia Jurko Fajnor, Ivan Jurčo, Štefan Fajnor, Štefan Vydarený – Kučerák, Svetozár Mocko st., ktorý robil v Mlynoch a bol zároveň aj prvým tajomníkom klubu, a Jano Nikodém – predseda miestneho národného výboru, ktorý prispel k rozvoju mužstva spolu s predsedom družstva Pavlom Obuchom starším.
Keďže v tých časoch na Prašníku neexistovalo ihrisko a na ihrisku v čiernom blate sa nedalo hrávať, hráči hrávali domáce zápasy na ihrisku v Šípkovom a druhú polovicu sezóny sa domáce zápasy hrávali zasa na ihrisku na Košariskách. Historicky prvý zápas Prašníka sa odohral v roku 1963 na ihrisku v Šípkovom. Spomienky na výsledok a okolnosti tohto zápasu sa značne rozchádzajú, ale isté je, že Prašník vtedy Šípkovému vysoko podľahol. Ako najčastejšiu alternatívu uvádzame konečný výsledok zápasu 5:1, aj keď to nie je možno stopercentne presné. Prašník vtedy podľahol Šípkovému najmä z toho dôvodu, že hráči Šípkového hráčov Prašníka dobre poznali, a tak nemohli nastúpiť žiadni hráči načierno a nepochybne i z toho dôvodu, že hráči Šípkového už mali čo to uhraté a ich mužstvo bolo oveľa viac zohrané. Prvý zápas hrali Prašníčania teda z časti ako priateľské stretnutie. Mužstvo v tomto zápase trénoval ešte pán Anton Klein, ktorý bol v zápase zároveň trénerom i hráčom, ako je to pri tréneroch mnohokrát ešte aj dnes.   V prvej zostave figurovali títo hráči: brankár Pavol Palanský, záložníci: Jano Režný, Pavol Obuch, Jožo Nemec, Vlado Nikodém (doktor Šelenberg), Tóno Klein, ľavé krídlo: Matej Klein, stred útoku: Milan Nosko, pravé krídlo: Ferko Klein. Vtedy ešte hrávali aj Laco Palanský v útoku a Jožko Klein, ktorý chytával, keď  Pavol Palanský nemohol. Prvý strelec Prašníka, ktorý dal v tomto zápase v Šípkovom gól, bol Milan Nosko.
Prvým oficiálnym trénerom Prašníka bol Janko Kolárik z Vrbového, ktorý chytával kedysi za Vrbové. Najčastejšia zostava zo začiatku v 60. rokoch bola nasledovná: chytával Ivan Benda a po ňom Pavol Palanský dlhší čas. Ľavá obrana: Pavol Čajkovský, stred obrany: Miro Drobný, Pavol Obuch, Slávo Vydarený, Slávo Krankus, Fero Klein, Milan Obuch, Jano Nosko, Vlado Višňovský, Paľo Režný, Brunovčania. Prvým predsedom Telovýchovnej jednoty Družstevník Prašník bol Jurko Fajnor, po ňom to prebral behom roka Ivan Jurčo a ten bol predsedom asi 10 rokov, bol aj ekonóm, vozieval na zápasy a vybavoval všetky úradné veci. Hospodára vtedy robil nebohý Štefan Lajda, ktorý bol zároveň aj prvým hospodárom v histórii futbalu a jeho náplňou práce bolo prať hráčom dresy na zápas. Prvými klubovými funkcionármi boli: Daniel Krankus, Svetozár Mocko, Štefan Vydarený, Štefan Fajnor, Juro Fajnor a Anton Klein s Pavlom Obuchom, ktorý vždy fakticky a materiálne pomohol – chodil sa všade pozerať, pomáhal so všetkým, s čím sa dalo. O chod klubu sa staral aj Milan Mikláš, ktorý mal na starosti peniaze so svojou ženou Milkou – pokladníčkou. Prvé oblečenie dostali futbalisti do daru od Vrbového a to také, že keď ste zmokli boli ste ovisnutý jak vrana, také boli natiahnuté a ťažké. Keďže nebolo na Prašníku ihrisko, niekedy hrávali vo Vrbovom hore pri družstve, tam kde je teraz bývalá Jednota. So šatňovými priestormi to tiež nebolo jednoduché. Pôvodne sa hráči prezliekali na Brunovskom.
V roku 1964 so vstupom hráčov do novej sezóny sa stále dôraznejšie tlačila potreba vlastného ihriska. Pôvodne malo byť ihrisko vybudované na Zmekovej roli, ale tu bolo elektrické vedenie, ktoré by pri budovacích prácach, či už neskoršom budúcom hraní zápasov mohlo byť ohrozené, takže ihrisko sa tam vybudovať nemohlo. Po dohadoch a rokovaniach funkcionárov sa rozhodlo, že keďže už bola vybudovaná hrádza s priehradou Čerenec, ihrisko bude na tomto pozemku. Zásluhou generála Jozefa Brunovského sa v roku 1964 vybavilo v Štátnej melioračnej správe povolenie na vybudovanie ihriska (aj bágre). Následne pričinením pána Brunovského a družstva, dalo ihrisko zgúľať Povodie Váhu. Gúľal ho starý Kubiš s ukradnutým gúľkom, ktorý ukradli Vrbovčanom. Po týchto budovacích prácach, teda vybágrovaní a zgúľaní na novovytvorenom ihrisku vôbec nebola tráva, len blato a čisto zrovnané pole. Keďže tento priestor patril pod Čerenec, dá sa povedať, že ihrisko vzniklo zo zamočenej role a o pár metrov ďalej je močarisko, takže problémy s podmáčaním ihriska rieši klub do súčasnosti. Je veľmi smutné, že až do dnešných čias sa ihrisko nachádza na nevysporiadaných pozemkoch. Je tomu tak najmä kvôli tomu, že pozemky zreštituovali a zdedili ich niekoľkí majitelia do osobného vlastníctva. Tomuto chybnému kroku by sa zaiste predišlo, ak by počas reštitúcie previedli pozemky na obec, pretože tento problém máta klub až do dnes.
Ihrisko už teda bolo vybudované, takže hráči sa mohli tešiť na prvý domáci zápas na ňom. Uskutočnil sa v lete roku 1964, keď sa ihrisko slávnostne otváralo domácim futbalovým turnajom. Za pomoci družstva a súdržnosti hráčov a funkcionárov klubu bol zorganizovaný prvý turnaj. Boli naň prizvané mužstvá Vrbového, Šípkového, Košarísk a samozrejme domáci Prašník. Mužstvo Vrbového vtedy nasadilo brankára Geryka, Jozefa Adamca, Laca Dobiáša a Kunu – boli to veľmi silní protivníci a prvý zápas na domácej pôde Prašník vysoko prehral. Každoročnej turnajovej tradície sa Prašník drží až do dnes. Na turnajoch vypomáhalo vždy JRD, ktoré poskytlo prasa. Zvyčajne to vybavoval Pavol Obuch, ktorému dodnes vďačíme za nezištnú pomoc klubu na turnajoch. Zabíjačka na turnaji bola vždy špecialitou Jurka Fajnora, ktorý robil zabíjačky na turnaj na družstve a za pomoci futbalistov robili zabíjačkové výrobky, ktoré potom predávali na turnaji. Keďže bolo ihrisko už vybudované, hráči mohli nastúpiť do novej sezóny a hrať tak domáce zápasy na Prašníku. V tých časoch mali spoločenskú miestnosť – klubovňu – na obecnom úrade a prezliekali sa v miestnosti bývalých Drobných prevádzkarní na Prašníku (nad obchodom) a tam bola aj prvá šatňa. Kúpavať sa chodili do potoka (vtedy tam ešte nebol most, ani betónová plocha), a potom sa šatne presťahovali za potok do terajšej reštaurácie L&P. Zo šatní chodili prezlečení v dresoch peši na ihrisko. V klubovni mávali po zápase vždy posedenie. Občerstvenie, bolo vtedy veľmi skromné, najčastejšie boli len tyčinky a desiatka pivo, pretože nebolo z čoho nič iné kúpiť, neboli peniaze, vtedy muži zarobili len 3,50 Kčs na hodinu. Keď sa však robil turnaj, tak Pavol Obuch starší vedel vybaviť štedré pohostenie a vždy hovorieval, aby spravili také porcie, aby sa všetci dosýta najedli. Pavol Obuch vedel vždy všetko vybaviť, všade ho vítali a jedno prasa vtedy nebolo problémom.
Prvé dresy Prašníka boli modro-biele a kopačky im dali staré vyradené z Vrbového, ktoré už nepotrebovali. Od časov, kedy prišiel na Prašník Gejza Šlapka, ktorý vybavoval stretnutia Prašníka na Interi Bratislava, sa klubová farba zmenila na žlto-čiernu, futbalisti mali aj interistické žlto-čierne dresy. Juro Fajnor, ktorý začal robiť v Trikote, nosil na ukážku trenky a zástavy a keď sa hráčom páčili, dresy ušil a priniesol na svoje náklady. Bol to zakladajúci člen, ktorý pomáhal cez ROH.
Okrem mužského tímu sa na Prašníku začali postupne zakladať aj mládežnícke družstvá. Dorast vznikol v roku 1966, keď začínali hrať Bohuš Kazík, Mišo Klein, Branislav Krankus a Štefan Marek.  Najdlhšie hrajúcim dorastencom bol Štefan Marek Keďže neskôr mladíci odrástli a dosiahli dospelého veku, tak na Prašníku dorast dlho nebol.
Futbal na Prašníku existoval od jeho založenia až po dnes takmer neprerušene. Jediné prerušenie futbalovej histórie sa udialo v roku 1969, kedy sa celú jednu sezónu futbal nehral. Bolo to z dôvodu, že viacerí hráči boli vtedy na vojne a prakticky by nemal kto do zápasov nastúpiť. Našťastie, od roku 1970 sa hral futbal na Prašníku už stále. Keď viacerí chlapi prišli z vojny zaangažovali na miesto trénera Fera Hrebíčka a veľmi sa im darilo. Milan Nosko prišiel z Bratislavy z Červenej hviezdy, a potom ho angažovali Vrbovčania, následne išiel na Brezovú, ale aj tak sa futbalu veľmi darilo. Záujem o futbal bol v tých časoch neporovnateľne väčší ako je tomu dnes, pretože hrávalo málo cudzích hráčov. Medzi tých cezpoľných patrili štyria Gondálovci, Maroš Böhm a Jožko Nedelka. So vtedajších zaujímavostí môžeme spomenúť, že niekedy bývalo raritou, keď hrali štyria bratia Obuchovci – Pavol, Jano, Juro, Milan, Peter, pričom Jano a Peter boli brankári, ale hrali aj všetci piati, keď sa ich nezišlo jedenásť a Jano musel ísť do útoku. Najväčšia slávnosť na Prašníku býval vždy turnaj a poľovnícka strelnica. Zvláštnosťou hrajúcich bratov Obuchovcov nie je len ich počet, ale napríklad aj to, že Juro Obuch hral futbal aj 11.10.1970, keď sa ženil – hostia boli na svadbe, on hral futbal a nevesta sa v svadobných šatách pozerala. Juraj Obuch ďalej spomína aj na iné skvostné zážitky svojej futbalovej kariéry. Hrával od roku 1963 do roku 1990 na poste stredného útočníka alebo stredného obrancu (najčastejšie útočníka) a dal 8 gólov Sasinkovu v Hlohovci. Jediný gól s pätou dal v Ratnovciach, kde vyhrali 1:0.  Keď sa ženil Bohuš Kazík vyhrali 4:0 tie štyri góly dal Juraj Obuch a všetky hlavou. Najväčší zážitok zažil na turnaji v Šípkovom, keď hral s obidvomi svojimi synmi: Ľubo si pýtal loptu, že: „tato, hoď mi“, a keď mu ju nahodil, dal krásny gól a to mal ešte len 13 rokov, prvý syn Juro mal vtedy 14 rokov.
Vráťme sa však k roku 1970. Najčastejšiu zostavu hráčov mužov, ktorú trénoval Fero Hrebíček začiatkom 70. rokov tvorili títo páni:  Mišo Klein, Bohuš Kázik, Jano Nosko mladší, Slávo Vydarený, Jano Obuch, Milan Nosko, Svetozár Mocko, Milan Kazik, Svetozár Kubiš, Palo Obuch, Juro Fajnor, Maroš Böhn, Palo Čajkovský, Juro Obuch, Milan Obuch, Stano  Bielko a Martin Valášek. Družstvo žiakov sa založilo v roku 1973 a začal ich trénovať Juro Obuch. Medzi žiakov patrili vtedy Emil a Vlado Škodáček, Ľubo Mosný, Jarko Boor, Ľubo Konkuš, Števo Šulovský, Vlado Hargaš. Peter Jančí, Ičko Boor, od roku 1976 aj Jaroslav Konkuš. Žiakov trénoval Juraj Obuch minimálne 13 rokov, u žiakov začínal aj Janko Šlahor – bývalý olympionik, po Obuchovi trénoval Jano Šlahor starší. Keď dosiahli žiaci žiadaný vek, obnovilo sa aj družstvo dorastencov, kde začali hrávať Hargaš, Pagáč, Braňo Škodáček, Vlado a Emil Škodáčkovci, Pišta Šulovský, Ľubo Konkuš a neskôr aj Jaroslav Konkuš, ale na čierno, lebo vtedy hral za dorast Vrbového, Ľubo Plačko, Ľubo Mosný, Milan Piták. Keď skončili hrávať za dorast, prešli k mužom a dlhšiu dobu dorast opäť nebol.
Na Prašníku však stále neexistovala tribúna a hráči tak museli chodiť na ihrisko peši z niekdajších provizórnych šatní. Po desiatich rokoch od založenia klubu sa teda konečne rozhodli postaviť pri ihrisku aj tribúnu. V roku 1973 sa v rámci akcie Z, na ktorej sa podieľali všetci občania Prašníka a všetci hráči, vybudovala tribúna. Začali ju svojpomocne stavať v takzvanej akcii Z. Materiál na stavbu poskytla vtedy obec a pomáhali všetci na organizovaných brigádach. V akcii Z sa robilo tak, že polovička pracovala cez pracovnú dobu a polovička normálne. Budovala to obec, vtedy sa to dalo do volebného programu a ten sa na 95% plnil, lebo aj 90% hráčov pracovalo vtedy na družstve. Tribúna bola zhotovená už behom roku a jej slávnostné otvorenie bolo v rámci turnaja. Do funkcie predsedu Telovýchovnej jednoty Družstevník Prašník nastúpil po svojom predchodcovi Ivanovi Jurčovi pán Miroslav Drobný.
Predstavíme si prvých šoférov, ktorí vozili mužov Prašníka na zápasy a vozidlá, ktorými sa chodilo a do teraz chodí na stretnutia. Prvým šoférom bol Ivan Jurčo, dovtedy sa chodilo s vozidlom z Ružového mlyna. Neskôr sa chodilo vlastnými autami, a potom obec objednávala autobus z ČSAD. Prvý autobus zohnalo TJ Družstevník Prašník v roku 1971, zohnalo vtedy Karosu RTO-čku  a zohnal ju Svetzár Nosko, ktorý bol zároveň aj šoférom. Potom chodil na nej jeho brat Pavol Nosko. Neskôr ju vyradili a kúpila sa Karosa ŠL11, tzv. Ešelka s motorom v strede, na ktorej chodil Pavol Nosko a po roku Janko Sedlák, Palo Otrupčák, ale boli tam nezhody a Ešelka sa vyradila. Nakoniec sa zohnala Karosa LC 736, ktorá vyzerala presne tak, ako teraz – moderná so sklápacími sedadlami, s vrchnou klímou a so svetlami. Autobus sa používal na družstevné výlety, svadby, lyžiarske zájazdy na Javorinu a do Tatier. Juro Obuch spolu so šoférom autobusu Pavlom Noskom organizovali lyžiarske zájazdy pre deti z Prašníka na Javorinu, do Tatier, na Starú Myjavu. Po tom, čo sa Jaroslavovi Príbišovi, ktorý chodieval na LIAZke patriacej OŠK Prašník stal úraz na chrbtici v DUSLO Šaľa, začal robiť šoféra autobusu po Pavlovi Noskovi pre OŠK Paršník. Má výborného mechanika, ktorý pracoval aj s pánom Noskom a s Príbišom pracuje do dnešnej doby – keby nebolo jeho, tak autobus je už dávno v šrote – Jaroslav Lajda, tzv. Mechanik. Vtedy sa autobus veľmi využíval, chodilo sa kade-tade, autobus slúžil aj obyvateľom obce a doteraz slúži, no vtedy zarábal pre OŠK Prašník rôznymi výletmi peniaze. Bohužiaľ, teraz sa autobus nesmie využívať na iné ako športové účely, pretože sme oslobodení od cestnej dane a nemôže sa vykonávať zárobková činnosť. STK a EK platí každý rok OŠK Prašník, aj naftu, aj olej. Stále sa chodí na svadby, ale na zájazdy už menej, napr. škôlka na kúpalisko, do divadla, na plavecký výcvik atď. Príbiš má na starosti prevádzku autobusu – poupratovať, poumývať, starať sa o olej a riadny technický stav vozidla, aby nám Karosa súžila aj naďalej. Jaro Príbiš spomína:Zatiaľ sa, chvála bohu, nestalo, že by sa niečo pokazilo po ceste, ale defekt sme dostali. Ubezpečujem vás však, že vždy sme prišli bezpečne domov. Nehoda sa stala len raz, ešte keď šoféroval Palo Nosko, ale žiadne obete ani nič vážne, len nacúval na Brezovej do stĺpu. Za celú dobu sme mali šesť defektov. Prvý defekt sme dostali pred zápasom vo Veselom, tam, kde sa vchádza do Dubovian. Pravé koleso strelilo, všetci mali bobky. Potom sme o týždeň za jednu nedeľu mali dva defekty. Prvý v Naháči, keď sme išli hrať do Ružindola a v Ružindole sme dostali tretí defekt v histórii. Futbalisti ani neuhrali zápas, lebo nestihli prísť načas a prehrali kontumačne 3:0. Ten defekt bol iba 1km od Ružindola. V Ružindole vtedy hrali muži a v Naháči dorastenci. Štvrtý defekt som dostal, keď som išiel prvý krát do Žiliny so ženami a dostal som šlusdefekt. Vtedy boli v autobuse samé baby a sám s Alenkou som vymenil rezervu a bezpečne sme prišli domov. Piaty defekt som dostal na trojdňovom výlete v Liptovskom Jáne s firmou Profint. Šiesty defekt som dostal, keď som vozil Úsmev Leta (krajčírky od Taliana) za Šaľu do Dolných Salíb. To bol šiesty a zároveň posledný defekt na autobuse, takže všetky gumy na autobuse sú vymenené.“ Pokračujme však ďalej históriou futbalu.
Prvý raz v histórii muži postupovali, keď tréner Martin Valášek v sezóne 1975/1976 postúpil so svojimi zverencami zo IV. do III. triedy. Vtedy hrali posledný zápas sezóny v Bašovciach a každý hráč sa viezol na zápas na vlastnom aute a vyfasovali krásne oblečenie a tepláky. Následne sa na postoch trénerov mužov vystriedali Pavol Obuch, ktorý vo svojich 35 rokoch prestal aktívne hrávať a začal trénovať mužov spolu s Milanom Noskom a neskôr s Branislavom Krankusom. V roku 1977 prebral vedenie klubu na svoje plecia Juraj Obuch, ktorý úradoval na poste predsedu klubu až do roku 1987, teda desať rokov. Druhý krát postúpili muži Prašníka do vyššej súťaže v 80. rokoch, kedy prašnícky futbal nabral nevídaný zvuk. V roku 1985 sa znova obnovilo aj družstvo dorastencov, keď bolo možné vstúpiť žiakom do dorastu. Po jeho obnovení bolo družstvo dorastu  prihlásené do súťaže vkuse a skončilo až v sezóne 2010/2011. Na poste predsedu klubu nasledoval Juraja Obucha Milan Nosko, ktorý tam zotrval dve desaťročia, až do roku 2001. Za jeho úradovania boli tajomníkmi postupne Ján Boor a Svetozár Mocko mladší, pokladníčkou bola vtedy Vlasta Drobná. Dlhoročným členom a vedúcim mužstva bol nebohý Miroslav Drobný. Činnosť klubu a jeho finančné zastrešenie bolo vtedy uhrádzané vďaka ziskom nákladného auta LIAZ, ktoré zakúpilo JRD. Auto vynášalo zisk vozením stavebného materiálu. Šoférom LIAZky od jej zakúpenia až do svojho dôchodku bol pán Bohuš Sedlák. V neposlednom rade klubu pomáhalo JRD kosením trávnika, či polievaním ihriska a pochutinami na každoročný futbalový turnaj.

V roku 1986 nastúpil za Prašníckych mužov hrať vo svojich osemnástich rokoch Jaroslav Konkuš, ktorý si pamätá veľké množstvo trénerov. Za mužov ho začali trénovať Pavol Obuch so Slávom Krankusom, neskôr prišli Vlado Mĺkvy, Tibor Tomášik, Peter Baláž, Rudolf Madunický, znova Vladimír Mĺkvy, Štefan Plačko. Jaroslav Konkuš si spomína na to, že keď raz hrali muži v Šípkovom zápas, jeden z týchto trénerov vypil prvý polčas liter vína a druhý polčas ďalší liter bieleho vína na striedačke. Ďalší tréner bol zas preslávený frázou: „to je ale je...lé!“. Keď hrával koncom osemdesiatych rokov Jaro Konkuš futbal, mužstvo trénovali Slávo Krankus spolu s Pavlom Obuchom a vtedy sa spravila partia taká, aby sa postúpilo a dohodli sa, že postúpia z III. triedy. Vrátil sa Stano Šlahor, Ľubo Mosný, Majo Obuch, Ľubo Obuch s Jurom Obuchom a Jožo Jurkovič. Mužstvo v roku 1993/94 postúpilo do  II. triedy, tam hralo 3 roky. Za predsedovania Milana Nosku sa v 90. rokoch vybudovalo za hlavnou hracou plochou škvárové ihrisko. Na škvárovom ihrisku sa najmä v zimnej sezóne odohrávala zimná príprava, futbalisti tu mávali tréningy a hrávali sa tu prípravné zápasy. V rokoch 1996/1997 sa postúpilo prvý krát do Oblastných majstrovstiev (terajšia 6. liga). Boli tam všetci hráči, ktorí postupovali do II. triedy spolu s ďalšími, ako sú: Emil Škodáček s Vladom, Ľubo Obuch z TT, Ivan Nikodém, Marcel Madžo, Dušan Kusý – Červík, Boris Líška kúpený zo Šípkového za debničku piva, Štefan Plačko, Majo Obuch, Braňo Pagáč, Jaro Konkuš, Milan Mozolák, Palo Puvák, Juro Koreň. V OM sa hralo do roku 2000, a potom sa znovu vypadlo. Postup do šiestej ligy oslavovali hráči a funkcionári do bieleho rána v miestnej reštaurácii na Dúbrave. Milan Mozolák dal vtedy rozhodujúci gól Majcichovu na 2:1. Oslavy víťazstva v súťaži boli spojené aj s oslavou životného jubilea – päťdesiatky vtedajšieho predsedu klubu Milana Nosku. Mužstvo vtedy trénoval Mĺkvy. V tej ére bola najväčšia partia Jožo Jurkovič, Ľubo Obuch, Pišta Plačko a Jaro Konkuš. Všetci dlho nevedeli prísť na to, prečo Jožo Jurkovič pred každým domácim zápasom kľačí na jednom kolene presne v strede ihriska.
Na poste trénera dorastencov sa po Jarkovi Boorovi v roku 1997 ocitol Jaro Konkuš, ktorý viedol dlhé roky dorast s Danielom Kleinom a v rokoch 2003-2008 aj so Stanom Ondrejechom. Zmeny sa udiali aj v obsadení vedenia klubu. Po Milanovi Noskovi nastúpil do role predsedu opäť Juraj Obuch a tajomníkom bol vtedy Alexander Lipka. Klub bol vtedy na tom finančne veľmi zle, čo vtedy vytočilo Jara Konkuša, ktorý sa nemohol pozerať na to, ako sa nikde nemohli zohnať peniaze a nikto nebol ochotný investovať do športu. Tak sa rozhodol, že v roku 2002 ohlási kandidatúru na predsedu klubu. Juro Obuch sa vtedy zo zdravotných dôvodov predsedníctva vzdal, a tak sa stal predsedom Jaro Konkuš. Futbalový klub bol vtedy v nútenej správe – mal zablokované účty a všetky peniaze, ktoré prišli bral štát – dlh predstavoval 47 000 Sk. Vtedy sa rozhodli zrušiť živnosť auta, ktoré malo klubu zarábať peniaze, no paradoxne, aj kvôli tomuto autu sa klub dostal do obrovských dlhov. Potom sa v roku 2003 táto LIAZka po dohode s predsedom družstva dala do prenájmu na RPD Prašník a auto tam zarábalo 6 rokov približne 5000 Sk mesačne, ktoré sa používali na splácanie dlhov a chod klubu. Po šiestich rokoch sa ukončil prenájom tohto auta a odpredalo sa.
11. 4. 2004 sa zmenil názov klubu z TJ Družstevník Prašník (ktorý fungoval od roku 1963) na Obecný športový klub Prašník. Po tomto dôležitom kroku sa mohol klub zaregistrovať na (v tom čase ešte 1%) 2% z dane. V roku 2005 z 1% z dane získal klub neuveriteľných 65 000 Sk a to len z fyzických osôb, čo bola veľká finančná injekcia pre klub. Vtedy dal dokonca aj starosta obce na chod klubu z obecného rozpočtu 160 000 Sk, popri tom sa každý rok robila Silvestrovská zábava a prevádzkoval sa na zápasoch bufet a každoročne futbalisti zarábali aj na oslavách SNP, kde poskytovali občerstvenie, nesmieme nespomenúť aj každoročný futbalový turnaj. Týmto rozkvetom sa začali pomaly vyrovnávať dlhy voči štátu, zdravotnej a sociálnej poisťovni (za šoféra spomínanej LIAZky). Keď bol Jaro predsedom, tak sa robili dotácie s Alicou Miklášovou, Jurom Obuchom a Emilom Škodáčkom od Ministerstva školstva na šport a za 6 rokov dostali dotácie v hodnote 250 000 Sk. Za všetky tieto peniaze prebudovali štadión – nová strecha, prístrešok, plastové okná, nové sprchy, všetky elektrické rozvody sa prerobili a vynovila sa spoločenská miestnosť – skrine, pult, kachle na kúrenie – teda do obecného majetku vybavili štvrť milióna Sk, pretože štadión je obecný majetok. Jaro Konkuš bol predsedom do roku 2009 a po jeho dobrovoľnom odstupe z rodinných a osobných dôvodov ho na poste predsedu vystriedal Emil Škodáček, ktorý úraduje na stoličke predsedu do súčasnosti.
V roku 2002 boli hráči Prašníka pod hrozbou vypadnutia z ligy, keďže v tabuľke siedmej ligy sa nachádzali na 15. mieste. Potom však klub začal prosperovať natoľko, že si dovolil aj kúpiť niektorých hráčov, napríklad Jana Puváka zo Šterús, Marcela Holána z Boroviec, Mira Škrabáka a Tomáša Škodáčka z Vrbového, Radoslava Ňižňaského z Vrbového, vrátili sa Braňo Pagáč a Peter Kázik, Obuchovci a mužstvo hralo 5 rokov o druhé – tretie miesto. Ihrisko na Prašníku bolo suverénne najkrajšie, rozvíjal sa futbal, autobus zarábal tak, že chodieval na zájazdy. Jaro Konkuš ukončil v 39. rokoch (v roku 2008) svoju kariéru v rozlúčkovom zápase, kde dal dva góly Borovciam. Vtedy hral Prašník proti Borovciam s výsledkom 4:2. Mužstvo Prašníka sa pod vedením trénera Juraja Koreňa nakoniec prichystalo tak, že v roku 2009/2010 postúpilo do 6. ligy, kde hralo dve sezóny pod vedením trénerov Patrika Bogoru s asistentom Ivanom Kusým v prvej sezóne a Rudolfa Madunického v druhej sezóne. V roku 2012 sa okrem zimnej prípravy v telocvični na II. ZŠ vo Vrbovom a prípravných zápasoch na umelých trávnikoch v Piešťanoch, Myjave či Novom Meste nad Váhom zúčastnili opäť muži pod vedením trénera Madunického v termíne 10. – 12. februára aj zimného futbalového sústredenia v Brezovej po Bradlom. Zo súťaže v šiestej lige však mužstvo v roku 2012 vypadlo a letnú prípravu mužov si vzal pod trénerské krídla doterajší tréner Ľuboš Obuch.  V sezóne 2011/2012 mal futbalový klub Prašník prihlásené do súťaže aj družstvo prípravky pre našich najmenších pod vedením trénera a pedagóga Janka Bosáka. Taktiež sa do súčasnosti drží v súťaži družstvo žiakov, ktorí sa pod vedením trénera Bohuša Pekníka a vedúceho družstva Jozefa Jurkoviča ocitajú, bohužiaľ, na najspodnejších priečkach tabuľky. Od začiatku sezóny 2012/2013 sa  A mužstvo drží na stredných priečkach výslednej tabuľky a taktiež absolvovalo pod vedením trénera Kapra zimnú prípravu v telocvični II. ZŠ Vrbové zakončenú Tradičným vianočným turnajom a prípravnými zápasmi na umelých trávnikoch v Piešťanoch, Novom Meste nad Váhom a Myjave. V súčasnosti sa mužstvo drží v hornej polovici tabuľky.

Môžete sa aj pobaviť historickými fotografiami. Áno, všetci títo ľudia, ktorí sú v súčastnosti vernými fanúšikmi nášho klubu, niekedy hrávali za našu obec futbal. Fotografie pochádzajú z historických registračiek, a kvôli zachovaniu osobných údajov je registračná časť vystrihnutá. 
Kto sa spoznáva? Respektíve, spoznávate všetkých futbalistov? :)
 

 

 

 

 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára